Utopica 1.kapitola

16. února 2011 v 17:00 | Lexi Ευγενής |  Utopica 1. kapitola
Prvý diel Utopici...Je to poviedka, vďaka ktorej sa zmenilo veľa vecí a hlavne, vďaka nej som založila tento blog. Verím, pevne verím, že sa vám bude páčiť, že ju budete mať radi, že ju budete komentovať, čítať s radosťou a nebude mi vôbec vadiť ak Utopicu odporučíte aj niekomu inému o kom viete, že sa mu to bude páčiť. Nebudem už ďalej rušiť a užite si prvý diel. Je ich pred nami ešte niekoľko.



"Chceš o tom hovoriť?" opýtal sa ho mladý terapeut, ktorý mal za úlohu prehovoriť si s chlapcom, ktorého tu hospitalizovali už pred týždňom, no nikomu nič nepovedal. Chlapec iba zakýval hlavou, aby naznačil svoj nesúhlas. Mladík si povzdychol. Nikto z neho nevedel dostať ani jedno slovo. Nič nehovoril, tváril sa apaticky a nejedol, čo bola hlavná príčina jeho hospitalizácie.
"Nemám čo povedať." Po chvíli sa predsa len rozhodol poctiť mladíka pár slovami. Sebastian iba pozeral do steny, nikoho si nevšímal.
"Mám nápad. Ak mi teraz povieš, čo si tak bežne jedol počas dňa, dám ti pokoj." Usmial sa naňho a pevne veril, že konečne prinúti chlapca hovoriť. Vedel, že chcel byť sám, preto veril, že sa mu to konečne podarí.
"Oh.. ja, no dobre. Počas bežných dní som jedol raňajky - asi jednu sušienku a potom obed - jedno jablko." Snažil sa presvedčiť terapeuta klamstvom, pretože už nechcel, aby tu naňho ďalej všetci zazerali ako na totálneho blázna.
"Neklam mi. Čo si jedol?" opýtal sa ho ešte raz, ráznejšie.
"Nič, iba každý tretí deň kúsok jablka." Rezignovane povzdychol a dúfal, že tento krát mu už mladý psychiater dá konečne pokoj. Jeho prosby boli vypočuté. Terapeut s šokovaným výrazom v tvári opustil miestnosť.

*
"Seb, páči sa ti izba?" opýtala sa ho jeho sestra, ktorá pritancoval k nemu a zavesila sa mu okolo krku. Placho ju objal okolo pása.

"Áno, je celkom pekná, len by to chcelo trochu oživiť. Chceš mi pomôcť?" opýtal sa jej, pretože vedel, že s ním jeho sestra chce stráviť osamote nejaký čas a nenápadne sa ho opýtať čo ho viedlo k sebapoškodzovaniu, k najtmavšej etape jeho života.

"Jasné, rada." Vlepila mu na líce rýchlu pusu a chytila do rúk jednu menšiu škatuľu so Sebastianovými
vecami a vybehla hore schodmi. Seb sa zohol a do rúk schmatol dve a nasledoval jej kroky.
Nohou trochu postrčil protestujúce dvere a škatule položil na zem. Ocitol sa medzi svojimi štyrmi stenami, ktoré mu odteraz budú slúžiť ako jediné útočisko. Steny zahalené bielou farbou čakali na okamih, kedy ich hladký povrch pohladí jeden zo štetcov zo Sebastianovej sady.

"Chceš mi pomôcť pri maľovaní?" opýtal sa jej, aj keď dopredu vedel jej odpoveď.
S odrazom skočila na jeho jediný kus nábytku, ak pominieme veľkú šatníkovú skriňu, v jeho novej izbe. Bol to veľký biely matrac na manželskú posteľ, ktorý si vydupal od jeho matky, ako malé odškodné za to, že sa musel sťahovať. Rozvalila sa na ňom a uprela na Sebastiana svoje veľké zelené oči.

"Sám poznáš odpoveď, načo sa ešte pýtať? No tak, pusti sa do práce, ja sa budem pozerať." Pretočila sa na ploché bruchu, zo škatule čo mala poruke vytiahla nejaký módny časopis a predčítala mu z neho. Sebastian zavrel dvere do izby, aby sa uistil, že ich nikto nebude rušiť a vytiahol z jednej škatule sadu na maľovanie. Na veľkej drevenej palete si namiešal farby, o ktorých vedel, že ich bude potrebovať. Štetcom urobil prvý ľahký ťah a usmial sa.

"Čo z toho vznikne?" opýtala sa Selena, jeho malá šibalská sestrička, so záujmom.

"Nechaj sa prekvapiť." Prehovoril tajomne. Sám doteraz nevedel čo z toho vznikne, no rozhodol sa namaľovať niečo, kde nachádza pokoj. V prírode.

*

"Seb, je to vážne úžasné." skríkla mu do ucha Selena, ktorá takmer na matraci zaspala.

"Nič to nie je." Usmial sa na ňu a ruky si utieral do už aj tak fľakatej látky. Tri steny niesli na sebe prekrásne výjav Sebastianovej predstavy o utópii. Všetko bolo dokonalé... presne taký chcel byť aj on. Dokonalý.

"Nič to nie je? Braček, mal by si otvoriť oči. Veď máš talent, mal by si s ním niečo robiť. Rozhodne by si mal ísť na..." nedohovorila, pretože cez biele dvere do izby vletela ich matka. V rukách žmolila kuchynskú utierku a sledovala steny izby, ktorá bola ešte prednedávnom úplne fádna. Spamätala sa pomerne rýchlo, zaklapla ústa a nasadila neutrálny výraz.

"O pol hodinu bude večera. Očakávam, že tam budete načas." Prehovorila trochu prísnejším tónom. Svoju misiu splnila, preto sa otočila a ladným krokom sa vrátila po schodoch do kuchyne. Sebastianova dobrá nálada razom klesla na bod mrazu, dočistil si ruky a otočil sa na svoju sestričku.

"Selena? Mohla by si ma ,prosím ťa, nechať na tú pol hodinu samého? Prosím?!" prehovoril takmer zúfalo. Iba slabo prikývla, dala mu ešte jednu pusu na tvár a odišla do svojej izby.

Sadol si na zem, dlhé štíhle nohy zložil pod seba a nazrel do jednej zo škatúľ. Bola v nej časť jeho oblečenia. Všetky veci boli v úplne šialených farbách, no ani jedna nebola rovnaká. Jednu kopu zobral do rúk a pomaly ju položil do police v jeho obrovskej šatníkovej skrini. Bola biela a tiahla sa cez jednu celú stenu pri dverách. Následne do nej naskladal aj všetky svoje extravagantné kúsky oblečenia, tenisky a všetky Conversky, ktoré doteraz vlastnil. Mal ich naukladané na dvoch policiach. Zachoval si aj tie úplne prvé, zelené, ktoré si kúpil za prvú výplatu, keď brigádoval. Niektoré boli už ošúchané, no mal k ním istú citovú väzbu, preto si ich chcel nechať. Ešte stihol z obrovskej škatule vytiahnuť všetky farebné vankúše a pohádzať ich na matrac, no potom už musel utekať dolu na večeru, kde ho už netrpezlivo čakala jeho matka.

*

"Čo máme na večeru?" opýtal sa neisto Seb, opierajúc sa o rám dvojkrídlových dverí. Matka na neho vzhliadla od sporáka. Akurát dovárala prílohu. Ignorovala ho. Selena okolo neho prešla a nenápadne ho pohladila po vyziabnutej ruke.
Odlúpol sa od dverí a neisto sa posadil na drevenú stoličku.

"Pokojne si naložte. Ja počkám." Jeho matka a sestra čakali, že sa Seb konečne dokope k tomu, aby začal normálne jesť. Liečenie síce bolo úspešné, lenže nikdy to nie je 100%.
Natiahol sa po naberačku a nabral si zeleninovú prílohu a malinký kúsok mäsa.

"Nalož si viac!" skríkla naňho a nasilu mu na tanier priložila ešte viac zeleniny a mäsa. Sebastian sa nahneval, nemal rád, keď naňho jeho matka tlačilo, no ona to robila permanentne.

"Netlač na mňa." Poprosil ju a uprel na ňu svoj šteňací pohľad. Jeho matka vybuchla ešte viac.

"Ak to všetko nezješ napchám to do teba aj nasilu. Ak to nezješ pošlem ťa znovu na liečenie!" vykríkla frustrovane. Vedel, že to jeho matka nenesie dobre ale ona ho proste iba nútila namiesto toho, aby ho počúvala. Nahnevane vstal od stola. Hodil obrúsok do taniera.

"Odmietam sa s tebou baviť. Vôbec ma nechápeš a ani sa nesnažíš ma pochopiť. Berieš ma iba ako nesvojprávneho, vôbec ťa nezaujíma prečo som to robil. Považuješ ma za blázna a to na tom bolí najviac. Si moja mama ale vôbec sa tak nesprávaš." So slzami
v očiach vybehol na chodbu kde schmatol kľúče a vybehol do rušných ulíc mesta, ktoré takmer vôbec nepoznal.

budem rada za vaše komentáre a názory :)
vaša Lexi Ευγενής
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nat Nat | 16. února 2011 v 20:16 | Reagovat

jhuuu :) asi to začnem čítať od začiatku :D

2 Teryii Teryii | Web | 16. února 2011 v 20:57 | Reagovat

zajíímavéé :D :D chudák chlapec :-/ teším sa na pokračko :-P :D Tvoja "milovaná" Teryii :D :D ♥

3 RocK-pUNk-meTaL... ;) RocK-pUNk-meTaL... ;) | Web | 4. března 2011 v 16:24 | Reagovat

Krásny diel..Chudák chlapec,ale to s jedlom občas poznám :D No teraz už si z mamy nerobím nič ked hundre že nechem jesť to ked som bola menšia bolo horšie.. Teším sa na další diel <33

(Inak to si premaloval svoju izbu? A na začiatku s tým terapeutom to bol v nemocnici,? ;))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama